Ako prvé mi napadnú všetky tie vtipné „trapasy“, čo sa prihodili, na ktorých sa vždy spolu zasmejeme. Ono je dosť ťažké vybrať tie najkrajšie momenty, celý deň je nabitý emóciami a každý moment je iný a výnimočný. Pre mňa bol celý deň od samého začiatku až po jeho koniec jedinečný a užívala som si každú jednu minútu.
Ale, ak už mám nejaký ten najkrajší vybrať, tak jednoznačne fotenie našich svadobných portrétov. Veľa neviest by asi odpovedalo: moment, keď ma manžel prvýkrát uvidel, keď som kráčala uličkou k nemu, keď sme si dávali sľuby. Tieto momenty sú nádherné a výnimočné, no zároveň trochu stresujúce, nechcete sa predsa po ceste k oltáru potknúť, zabudnúť sľub alebo sa pomýliť.
Musím povedať, že ísť sa fotiť počas svadobnej hostiny bolo to najlepšie, čo sme mohli urobiť, aj keď ľudia to brali za zvláštny nápad. Boli sme tam len my a fotograf, teplé lúče zapadajúceho slnka, hory a naša láska. Vtedy sa pre nás zastavil čas, čas ktorý bol len náš, žiadne iné myšlienky čo nasleduje, čo treba urobiť, načo nezabudnúť. Len my dvaja, jeden pre druhého.